AUTOBIOGRAFIA
- Martina s rodokmeňom Evy
|
VI. NOVÝ ZAČIATOK
NÁVRAT DO BAZÉNA Lekári ma upozornili na krehkosť vnútorných stehov, u ktorých proces hojenia zvyčajne trvá dlhšie. Preto mi neodporúčali dvíhať ťažké veci, ani namáhať krčné svalstvo. Vstávanie z postele mi stále robilo problémy. Hlavu som si musela pridvihovať rukou. Pri chôdzi som pôsobila trochu strnulo a hlavu som mala neprirodzene vzpriamenú. Aj otáčavé pohyby som robila len veľmi opatrne. Hoci sa mi čas strávený v nemocnici neuveriteľne vliekol, dobre som si uvedomovala, ako zároveň aj rýchlo beží. O rok sa mala začať olympiáda v Sydney. Všetky moje súperky sa tvrdo pripravovali, len ja som sa naďalej povaľovala v posteli. A podľa lekárskych odporúčaní som mala ďalších päť týždňov po operácii relaxovať a zotavovať sa. Ja som však nemohla ďalej takto zaháľať. Musela som s tým niečo robiť. Do bazéna som ešte nesmela, a tak som sa rozhodla ísť aspoň do posilňovne - otestovať si kondíciu. Nohy mi predsa neoperovali, usúdila som. Lekárom som o mojich tréningových pokusoch radšej nepovedala. Ich odporúčania som rešpektovala tak na polovicu. Nasadla som na stacionárny bicykel a nastavila som si záťaž na najnižšie číslo - jednotku. Mama išla so mnou - dozerať na moje prvé tréningové pokusy. Tiež nasadla na vedľajší bicykel a šliapala spoločne so mnou. Po desiatich minútach ľahkého šliapania do pedálov na mňa náhle doľahla obrovská únava. Nevládala som. Cítila som sa, akoby som sa bicyklovala už najmenej dve hodiny. Nemohla som uveriť, že som šliapala len desať minút! Mama ma z vedľajšieho bicykla hecovala: „Bože, ty si mi ale padavka! Cesta na Evu na bicykli trvá dlhšie než to, čo si tu predviedla. Veď ja som sa ešte ani nezačala potiť.” Zaťala som sa. Predsa takýmto tempom by som sa do formy navracala veky! Zmiernila som tempo a šliapala som ďalších dvadsať minút. Potom som si ešte trištvrte hodiny s ľahkými váhami zacvičila posilňovacie cviky na nohy. Brušné svaly ani hornú časť tela som nezaťažovala kvôli hojacej sa rane. S trasľavými nohami a s pokojom v duši som odišla domov. Prvý neoficiálny tréning som mala za sebou. Cítila som sa veľmi vyčerpaná, ale spokojná. Tréningovú rutinu som opakovala celý týždeň, len v stredu som si dala voľno, pretože po dvoch dňoch cvičenia som si „vyrobila” obrovskú svalovicu v dolnej časti tela. Sotva som sa štverala do schodov. Vo štvrtok 2. septembra som v Bratislave usporiadala oficiálnu tlačovku. Pred novinármi a teda aj pred verejnosťou som sa rozhodla o dôvodoch môjho výpadku nehovoriť a operáciu naďalej uchovať v tajnosti. Nevedela som, ako dlho mi potrvá, kým opäť budem v kondícii a či sa vôbec dostanem do starej formy. Nechcela som čeliť otázkam, na ktoré som sama ešte nevedela odpovedať. Nepotrebovala som, aby mi každú chvíľu niekto volal a pýtal sa ma, ako mi ide tréning. Vedela som, že návrat ma bude stáť veľa síl a že si bude vyžadovať maximálnu koncentrovanosť. Nechcela som psychickými ani fyzickými silami plytvať na nič iné, ako na tréning. Nemala som potrebu nikomu nič vysvetľovať. Túžila som po pokojnej príprave. Nechcela som, aby niekto spochybňoval moje právo byť v olympijskom top tíme. Ľuboš Souček, spoluautor tejto knižky, ktorý niečo tušil o povahe môjho ochorenia, prišiel na tlačovku s kopou papierov, ktoré mi strčil do ruky na preštudovanie. Bol to poučný materiál s lekárskymi poznatkami o štítnej žľaze a o rôznych metódach liečby, vitamínoch, aj o strave, ktorá by mi eventuálne mala pomôcť v boji s ochorením. Snažil sa mi pomôcť a záležalo mu na mne nielen ako na športovcovi, o ktorom môže čo-to napísať, ale aj ako na človeku, ktorý sa zdravotne trápi. Odtiahla som Ľuboša bokom. Poďakovala som sa mu za jeho snahu a za všetok materiál a povedala som mu, že ja to už nepotrebujem. Pošepla som mu: „Ja už nemám štítnu žľazu.” Ľuboš sa na mňa nechápavo pozrel. Nenápadne som si zhrnula rolák a odhalila som červenkastú čiaru na úpätí krku. Vysvetlila som mu príčiny, prečo sa tak stalo a prečo som nechcela, aby sa o tom niekto dozvedel. O operácii vedeli len moji najbližší. Ľuboš rešpektoval moje rozhodnutie. Vedela som, že nesklame moju dôveru. Siedmeho septembra som odletela naspäť do Dallasu. Zameškala som takmer dva týždne školy a mala som čo dobiehať. Pokračovala som v cvičení na suchu. Postupne som začala opatrne zaťažovať svaly na rukách a na chrbte. V nedeľu 12. septembra popoludní som počas verejného plávania po prvý raz skočila do bazéna. Na ten hrozný pocit nikdy nezabudnem. Cítila som sa, akoby som v živote ani nevedela plávať. Prirodzený cit pre vodu mi v rukách chýbal. Pripadala som si ťažká a neohrabaná. Nasadila som si plutvy a pomaličky som sa vydala na opačný koniec bazéna. S plutvami som sa cítila ľahšia. Ľahla som si na chrbát, kopala som nohami a s pripaženými rukami som sa pohrávala s vodou. Po pár dĺžkach sa mi cit do rúk začal navracať. Pomaličky som si vyskúšala kraulové aj znakové tempá. Motýliková a prsiarska premiéra museli ešte počkať. V pondelok popoludní, presne tri týždne po operácii, som absolvovala môj prvý plavecký tréning. Hneď na prvý raz som odplávala 4,3 kilometra! Dva týždne systematického tréningu na suchu mi veľmi pomohli. Nohy som mala v celkom dobrej kondícii. Prvé dva týždne sa moje tréningové dávky vo vode pohybovali od štyroch do vyše piatich kilometrov za tréning, čo predstavovalo bežnú tréningovú záťaž, akú som zvykávala absolvovať na začiatku sezóny. Plávala som deväťkrát v týždni. Hoci som sa snažila zo všetkých síl, moje časy počas prvých tréningov boli pomalé. Netlačila som však „na pílu”. Vedela som, že každým dňom sa budem cítiť unavenejšie, ale pocitovo lepšie. Ako športovkyňa s dlhoročnými skúsenosťami som sa naučila načúvať signálom môjho tela. Brala som ohľad na skutočnosť, že sa stále spamätávalo z operácie a fyziologicky sa ešte len dostávalo do normálu. Načúvala som mu teda a snažila som sa nič neprepísknuť a „nezataviť sa” hneď v prvých týždňoch. Musela som byť trpezlivá.
Tak ako som predpokladala, moje
časy aj pocity sa lepšili z tréningu na tréning. Napredovala som
rýchlo. Aj tréneri sa čudovali, ako dobre znášam záťaž. Ja sama som
bola milo prekvapená mojimi pokrokmi v bazéne. Myseľ je mocná
čarodejka. Viera a pozitívne myslenie boli kľúčom k môjmu rýchleho
návratu. Čas neúprosne bežal a ja som nemala ani deň na zaháľanie.
Deväť týždňov od prvého skoku do bazéna po operácii ma čakal prvý
veľký test – preteky Svetového pohára v krátkom bazéne v New Yorku. Viac sa dozviete ak si knižku zakúpite v predajniach knihy na Slovensku, alebo priamo objednáte online na www.ikar.sk. |