AUTOBIOGRAFIA - Martina s rodokmeňom Evy
 

Úvod | I. Detstvo a Športové Začiatky | II. Vstup do Veľkého Plávania | III. Študentské Roky v Amerike| VI. Udomácnenie sa v Špičke |             V. Choroba | VI. Nový Začiatok | VII. Zo Slečny Pani Moravcová  |       VIII. Martina Očami Iných |

V. CHOROBA VYČERPALA SOM UŽ MÔJ TALENT? ...     Jackie, naša „spojka” v Lufthanse, ma v lietadle usadila do biznis-triedy, aby som si mohla cestou do Európy aspoň trochu pospať. Na večeru som si vybrala akúsi rybu. Vyčerpaná a ubolená som sa potom nepokojne prehadzovala na sedadle. Tlačil ma žalúdok. Keď som vo Frankfurte vystúpila z lietadla, zatočila sa mi hlava a prišlo mi nevoľno. Pridala som do kroku a hľadala som záchody. Sotva som stihla otvoriť dvere na kabínke. Naplo ma a obsah môjho roztraseného žalúdka skončil v záchodovej mise.      Keď som si umývala zuby a ruky, zo zrkadla na mňa civela bledá nezdravo pôsobiaca tvár s vpadnutými lícami, opuchnutými očami a s veľkými tmavými kruhmi pod nimi. Vnútorne som sa chvela a striasalo ma. Môj úbohý obraz v zrkadle som sa snažila vylepšiť rúžom a červeňou na líca. Odšuchtala som sa do salónika Lufthansy, kde som si naliala kamilkový čaj a zahryzla suché keksy. Čaj mi pomohol.      Vo Viedni na letisku ma čakala mama. Moja vycivenosť sa jej nepozdávala. Povedala som jej, čo sa mi stalo. „Ryba na večeru mi akosi nesadla. Zvracala som,” upokojovala som ju. Na druhý deň ráno som hneď nasadla do rýchlika a uháňala som do Tatier na Štrbské Pleso za tímom Mustangov na desaťdňové sústredenie.      Steve a Toni ma prišli čakať na stanicu. Keď ma tréner zbadal,  preľakol sa. Moja prepadnutá tvár, ani kostnatá postava takmer bez svalu, sa mu nepáčili. Vysvetlila som mu, že po ceste som zvracala a že isto sa na mojej vychudnutosti podpísala lietadlová strava, stres a pobyt v Brazílii. „Musíš pribrať. Budeš so mnou sedávať pri stole a napchávať sa do prasknutia,” prikázal mi Steve. Bežal do stánku nakúpiť balíčky miešaných orieškov a suchého ovocia. „Musíš jesť orechy, je v nich veľa tukov, aby si ľahšie pribrala.” Kúpil mi aj balenie proteínového prášku a po každom tréningu som musela vypiť jeden namiešaný veľký koktejl. Nikdy som proteínové nápoje nemala rada. Bývalo mi z nich ťažko a napínalo ma na zvracanie. Odpor som sa však snažila zakryť a po každom tréningu som poslušne vypila proteínový koktejl. Len ma tak striasalo. V bazéne to so mnou bolo ešte horšie ako pred dvoma týždnami, keď som odlietala do Brazílie. Môj pulz sa už aj pri voľnom plávaní šplhal do vysokých hodnôt. Nevládala som a už pri rozplávaní som bola zadýchaná, ako keby som plávala ťažkú tréningovú sériu. Častokrát som interval ani nestihla. Cítila som sa ako troska a nikto mi nevedel povedať prečo.      Bola som na konci so silami, ale snažila som sa nedávať to najavo. Pokúšala som sa byť veselá, ale keď som ostala osamote, veruže som si poplakala nad mojou bezmocnosťou. Nevedela som si môj stav a pocity ničím vysvetliť. Uvažovala som, že možno som už stará, možno som vyčerpala všetok môj talent, narazila som na dno a všetkým mojím cieľom je koniec. Logika v tom chýbala, ale iné vysvetlenie som nemala.      Nikomu som o mojich úvahách nehovorila. Nechcela som vyzerať hlúpo, ak by sa ukázalo, že to bol len prechodný stav obyčajného vyčerpania alebo pretrénovania. Krvné testy neukázali, že by niečo nebolo v poriadku, ale ja som sa tak necítila a po fyzickej stránke som vyzerala všelijako, len nie zdravo. Aj doma mi odobrali krv, ale ani tieto výsledky nevniesli viac svetla do problému. ... KONEČNE DIAGNÓZA ...    Priamo z ordinácie som sa vybrala za Stevom na bazén, zvestovať mu novinku. Hrkotajúc so škatuľkou beta-blokátorov v ruke, ako nejaká pacientka s chorým srdcom, som vstúpila do kancelárie a vychrlila som naňho diagnózu. Takmer sa rozžiaril, akoby som povedala, že mi nič nie je. Odpadol mu kameň zo srdca, že môj stav nie je zapríčinený jeho tréningovým vedením. Na moment zabudol na vážnosť problému.      V sekunde eufóriu vystriedala realita. Spýtal sa ma, čo s tým mienim robiť a vyslovil niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Vyše dvadsať rokov trpím tou istou chorobou.” Otvoril zásuvku a vybral z nej krabičku s bielymi tabletkami. „Tu je moja štítna žľaza," povedal. Takmer som spadla z nôh. Ako je možné, že po celý ten čas na mne nerozoznal príznaky ochorenia? Veď on mohol najlepšie posúdiť, čo mi bolo! Sám prešiel podobnými príznakmi a štádiami ochorenia a mal ma pred očami každý deň. Nešlo mi to do hlavy, ale otázky som si nechala pre seba. Poznajúc Steva, určite by to chápal inak. Mal by pocit viny, ktorej sa práve zbavil. Nevinila som ho z ničoho. Jeho nie, ale doktora Davisa áno.  ... Viac sa  dozviete ak si knižku zakúpite v predajniach knihy na Slovensku, alebo priamo objednáte online na www.ikar.sk.