AUTOBIOGRAFIA - Martina s rodokmeňom Evy
 

Úvod | I. Detstvo a Športové Začiatky | II. Vstup do Veľkého Plávania | III. Študentské Roky v Amerike| VI. Udomácnenie sa v Špičke |         V. Choroba | VI. Nový Začiatok | VII. Zo Slečny Pani Moravcová  |       VIII. Martina Očami Iných |

II. VSTUP DO VEĽKÉHO PLÁVANIA ... ČESKOSLOVENSKO SA TRHÁ      Koncom roka 1992 už bolo jasné, že Česká a Slovenská federatívna republika sa rozpadne. Znamenalo to pre mňa, že od Nového roka už nebudem tak často cestovať do stovežatej Prahy, ktorú som poznala ako vlastnú dlaň, že na moju počesť už po umiestení na stupni víťaziek nebudú vztyčovať československú vlajku, že za mojím menom sa už viac neobjaví skratka TCH, že časť mojej rodiny odrazu bude bývať v „zahraničí”, aj že z mojich doterajších reprezentačných kolegýň sa stanú zahraničné súperky. Česko-Slovensko prestávalo existovať a ja som cítila ľútosť.      Mala som vtedy sedemnásť rokov a všetko mi to pripadalo veľmi zvláštne, ba až neskutočné. Prečo sme sa rozdelili? Bolo to naozaj nevyhnutné riešenie? - pýtala som sa sama seba. Dodnes nepoznám na túto otázku jasnú odpoveď. Nás, obyčajných občanov, sa vtedy nikto nepýtal na názor. Všetci sme rozdelenie jednoducho museli prijať ako fakt. V časoch, keď sa západná Európa začala zjednocovať, jej východná časť si zvolila opačný trend.      Myslím si, že oba naše národy boli vo svete viac viditeľné a vnímané pod názvom Československo, než sú teraz ako dve samostatné republiky. Veľa ľudí, ktorí sú menej zdatní v zemepise - čo je väčšina Američanov - stále často používa názov Československo, teda meno štátu, ktorý už viac než desať rokov neexistuje. Českú republiku dodnes mnohí nazývajú Československom. Dokonca aj na pretekoch sa stane, že komentátor českým pretekárom zahlási, že sú z Československa. A Slovákom zase, že sú zo Slovinska - a opačne.      „Máte milý prízvuk. Odkiaľ pochádzate?”, pýtajú sa ma neraz. Ešte aj dnes, keď poviem, že pochádzam zo Slovenska, často vidím, že dotyčný je zmätený a nevie, kam ma zaradiť. V mysli listuje krajinami bývalého „východného bloku”. Aby som mu pomohla, vzápätí dodávam, že to znamená z niekdajšieho Československa. „Ach tak,” zaznie odpoveď, zväčša sprevádzaná zmienkami o Prahe či o Václavovi Havlovi. Nuž musím dovysvetľovať, že ja som zo Slovenska, a že Praha a Havel sú českými symbolmi.      Rozdelenie federálneho štátu, v ktorom som vyrastala, som vnímala rozporuplne.     Veď sme „miešaná” rodina so silnými koreňmi a zázemím na Slovensku a s česko-slovenským zmýšľaním. A v mojich žilách koluje česko-slovenská krv. Na druhej strane musím priznať, že ako športovkyňa som z rozdelenia štátu do určitej miery profitovala.      Slovensko má o polovicu menej obyvateľov ako Česko a naša športová základňa bola preto logicky vždy menšia a skromnejšia na talenty, než česká. Máme menej športových osobností, ale i menej osobností z kultúrnej sféry. Pod Tatrami sa tiež rodia hviezdy a talenty svetovej úrovne, ale možno nie tak často a nie je ich toľko, ako u väčších národov. Tí najlepší Slováci zrejme aj preto doma akosi viac vyčnievajú.      Na Slovensku som získala päť titulov najúspešnejšej športovkyne roka. V Československu by som ich určite toľko nemala. Možno by som dokonca nezískala ani jednu takúto poctu. Verím, že aj v spoločnom štáte by som svojimi výsledkami nadobudla status celebrity, ale „žiara” mojej hviezdy by nebola taká silná, ako je v samostatnom Slovensku.      Dnes síce moje meno pozná aj česká verejnosť, zaujímajúca sa o šport, ale moje postavenie športovej jednotky krajiny by pravdepodobne zatienili úspechy českých športových hviezd, akými sú napríklad Jan Železný, Tomáš Dvořák, Štěpánka Hilgertová, či Kateřina Neumannová.      V istom období ešte pred rozdelením Československa sa črtalo, že možno odídem do Prahy. Odtiaľ aj z Bratislavy som dostala ponuky na zaradenie do vysokoškolského strediska vrcholového športu, ale Praha mi ponúkala výhodnejšie podmienky a chvíľami to vyzeralo, že pôjdem tam. Napokon sa však vedenie bratislavského strediska umúdrilo, a tak som sa stala členkou bratislavského Centra akademického športu (CAŠ), v ktorom som zaradená dodnes. Ako členka strediska som získala určité výhody - mesačné kalorické (po ukončení školy aj menší plat), finančné príspevky na prípravu a materiálne zabezpečenie. Dosť rozhodujúce pri konečnom rozhodnutí bolo to, že do Bratislavy som mala z Piešťan oveľa bližšie ako Prahy.      Slovenskí športovci to v časoch spoločného štátu často nemali ľahké, pretože v športe existovala určitá diskriminácia. Napríklad všetky rozhodnutia o nomináciách sa prijímali v pražskej „centrále” telovýchovy. A často sa stávalo, že ak dvaja športovci boli na rovnakej úrovni, pričom jeden bol Slovák a druhý Čech - vybrali Čecha. Z Čiech bolo do reprezentácie jednoducho bližšie. Aj v plávaní bolo cítiť čosi podobné, ale možno nie až tak silno, ako v mnohých iných športoch. Našťastie, plávanie je merateľný a teda celkom objektívny šport.      Dobre si pamätám slová českého trénera Josefa Nalezeného, ktorý ma neskôr viedol v reprezentácii. Keď som v žiackom veku začala „vystrkovať rožky” a moja mama sa ho pýtala, čo si o mne myslí, odvetil jej: „Darina, poviem ti jedno. Ak chceš, aby niečo dosiahla, musí byť taká dobrá, aby jej všetci mohli akurát tak fúkať do zadku.” Narážal tým na mnohé. Ak niekto dominuje nad konkurenciou svojimi výsledkami, udáva tempo ostatným a je tímovou jednotkou, nemá zbytočné nervy a nemusí ho moriť neistota pri výbere do reprezentácie, na sústredenia, či pri nomináciách na preteky. Aj o prídel financií na prípravu sa v tejto pozícii bojuje ľahšie. Všetko je potom o kúsok jednoduchšie. Má to len jeden háčik - na takéto postavenie sa najprv treba prepracovať tvrdou prácou.      Som Slovenka svojou voľbou. Nikdy som nebola nacionalistka. Človek hrdý na svoj pôvod, národnosť a krajinu ešte nemusí byť nacionalistom. Som pyšná na to, že som Slovenka, ale som aj hrdá na to, že rozprávam i po česky, anglicky a rusky. ... Viac sa  dozviete ak si knižku zakúpite v predajniach knihy na Slovensku, alebo priamo objednáte online na www.ikar.sk.