AUTOBIOGRAFIA
- Martina s rodokmeňom Evy
|
I. DETSTVO A ŠPORTOVÉ ZAČIATKY ZA VŠETKO MÔŽE EVA Kúpalisko Eva je neodmysliteľnou súčasťou môjho rodného mesta Piešťan. Keď ju v roku 1933 otvorili, patrila medzi najmodernejšie kúpaliská v strednej Európe. Dodnes si uchovala svoju atmosféru a osobité čaro, ktoré tam láka domácich, kúpeľných hostí aj turistov. Celé generácie Piešťancov s ňou spájajú svoje spomienky na najkrajšie zážitky mladosti, prvé lásky, alebo športové úspechy.
Myslím si, že nie náhodou toto kúpalisko nesie meno biblickej
pramatky všetkých žien. Meno Eva je hebrejského pôvodu a v preklade
znamená „živá“ a v prenesenom význame „Matka Života.“ Piešťanska Eva
je dnes síce staručká, ale predsa stále plná života. Je akoby
„matkou“ mnohých detí z mesta, ktoré sa v jej vode naučili plávať a
strávili v nej veľa horúcich letných dní. PREŽIJEM VÔBEC? V piešťanskej nemocnici som sa narodila 16. januára 1976 s nízkou pôrodnou vahou. Vážila som len 2,35 kg, a preto ma hneď po narodení previezli na nedonosenecké oddelenie v Trenčíne a šupli do inkubátora. V Piešťanoch takéto oddelenie nemali. Krátko po prevoze som dostala novorodeneckú žĺtačku a silný zápal pľúc. O všetkom z tých čias viem len od mamy, ktorú za mnou priviezli o štyri dni neskôr. V trenčianskej nemocnici ju čakalo nemilé prekvapenie. Cez sklá inkubátora uvidela moje malé, tmavé, do žlta sfarbené telíčko prešpikované infúziami. A na tvári som mala kyslíkovú masku. Pri pohľade na mňa sa mame podlomili kolená a vyhŕkli jej slzy. Takto si príchod svojej dcéry na svet nepredstavovala ani v tom najhoršom sne. Keďže moje rúčky boli veľmi tenučké, infúzie som mala napichané cez žilky v hlave. Každých šesť hodín ma hadičkou, vedúcou cez nos priamo do žalúdka, prikrmovali materským mliekom. Nasadili mi silné lieky proti zápalu pľúc, ktorý ohrozoval môj krehký život. Určite nebol na mňa pekný pohľad. Mama sa každú chvíľku chodievala pozerať, či ešte žijem a dýcham. Cez sklo inkubátora šepkala svoje sny a túžby. „Ak to vydržíš, drobček môj, raz určite budeš plávať na olympiáde,“ utešovala sa, pretože vedela, že ja jej ešte nemôžem rozumieť. Hovorí sa, že nádej umiera posledná a len tá ostávala mojim mladým rodičom. Môj stav sa nezlepšoval. Lieky mi nezaberali. Namiesto priberania na váhe som iba chudla. Napokon som vážila iba 1,90 kg. Na posilnenie imunity a výživy mi začali podávať krvnú plazmu. Zdalo sa, že aspoň tá mi pomáhala. Vždy, keď som dostala dávku krvnej plazmy, pribrala som jedno deko. Napriek tomu bol môj stav v dôsledku pretrvávajúceho silného zápalu pľúc naďalej veľmi vážny, až kritický. Otec dokonca zvažoval, kam rýchlo schovať moju detskú výbavičku, ak by sa mama vrátila domov bezo mňa... Môj život visel na vlásku. Neostávalo nič iné, len skúsiť silnejšiu terapiu. Pre moje maličké srdiečko to bolo veľké riziko. Nikto si nebol istý, či to vydržím, ale iného východiska nebolo. Otec po porade s lekármi a so starými rodičmi nakoniec súhlasil s novou liečbou. Utrápenej a neštastnej mame radšej o závažnosti rozhodnutia nič nepovedali. Našťastie, lieky začali zaberať a moje srdce naďalej bilo ako zvon. O pár dní bolo isté, že prežijem. Vydržala som! Zápal pľúc sa zdal byť na ústupe a mne sa podarilo vyhrať v tom najdôležitejšom boji, v boji o vlastný život. Možno práve táto neľahká skúsenosť položila ten najpevnejší základ mojej existencie.
Život som nedostala ľahko. Musela som oň zo všetkých síl bojovať. A
nielen ja, ale aj celá moja rodina - hlavne mama. Možno práve toto
vysvetľuje náš blízky a silný vzťah. Viac sa dozviete ak si knižku zakúpite v predajniach knihy na Slovensku, alebo priamo objednáte online na www.ikar.sk. |