|
Martinina
Biografia - Kniha: Martina s rodokmeňom Evy
(Ikar,2003)
SLOVO NA ÚVOD
...
Martina je veľkou športovou hviezdou svetového mena, ale nie je to
klasická superstar šoubiznisu - koniec koncov, na Slovensku takú
nemáme ani jednu. Nemá maniere hviezdy, vie byť veľmi ústretová k
bežným ľuďom, fanúšikom i k deťom. Zvyčajne býva veľmi uvoľnená a
prirodzená. Je dobrosrdečná a zaujíma sa aj o iných ľudí. Rozhodne
nie je zameraná len sama na seba. A na rozdiel od iných takzvaných
osobností si „nevyrába” lacnú publicitu, ktorej úlohou je zvyšovať
mediálnu atraktivitu a predajnú cenu danej celebrity. Dalo by sa
stručne povedať, že vo všetkom, čo robí, je veľmi seriózna.
Pravda, vie byť aj tvrdá a odmeraná. Ale s výnimkou chvíľ, keď má
vážne povinnosti a niektorí ľudia naozaj otravujú, alebo keď sa chcú
na nej „priživiť”, je taká len vtedy, keď je v predsúťažnom či
súťažnom napätí, alebo keď jej niekto nespravodlivo ublíži.
Aj
na pretekoch, kde vždy bojuje o medaily, si uvedomuje, že je
„verejnou osobnosťou”, ktorá má určité povinnosti - napríklad voči
médiám. Na súťažiach sa s ňou vždy dá hovoriť. Len novinári musia
rešpektovať jej program a momentálne najdôležitejšie veci, ako býva
napríklad vyplávanie po pretekoch. Ale keď Martina povie, že o toľko
a toľko minút príde a bude k dispozícii, tak to platí. Všetko
ostatné, čo by na ňu mohlo mať rušivý vplyv, sa však na
významnejších súťažiach naučila odbúravať, aby sa mohla plne
koncentrovať na preteky. V tomto z nej vyrástla naozaj
profesionálka.
S
postupom rokov sa z nej stala aj pragmatická obchodníčka, ktorá si
športom dobre zarába na živobytie. Ale pritom dušou ostala pravou
športovkyňou, ktorá veľmi nerada prehráva, vždy bojuje a nemá vo
zvyku špekulovať a už vôbec nie nejakým spôsobom podvádzať. Vrcholné
výkony sa postupne naučila rozumne si šetriť hlavne na vrcholné
súťaže a tam, kde sa za ne platí, ale slabé výkony nepodáva nikdy.
Jednoducho nikdy nepodlezie „latku” svojho štandardu a pre každého
organizátora pretekov, ktorý ju za peniaze či iné pôžitky pozve, je
rovnakou zárukou kvality, ako tie spomínané švajčiarske hodinky.
Neklame divákov v hľadiskách, ako to často robia mnohé iné športové
hviezdy.
Od
roka 1995 žije väčšinu roka v Amerike. Zvykla si na tamojší život,
presadila sa tam v športe i v štúdiu a túži presadiť sa aj v oblasti
biznisu, čo bol v Dallase jej študijný odbor. Napriek tomu navždy
zostane „naša”. Aj za manžela si vybrala Slováka. Vraví, že si nevie
predstaviť manželstvo s Američanom, lebo by ich nespájali podobné
spomienky na detstvo... Treba povedať ešte niečo: vzhľadom na svoj
pôvod je Martina Slovenka i Češka v jednom. Ale navždy bude spojená
s prvými rokmi existencie Slovenskej republiky v pozícii
samostatného štátu. A to ako jedna z jej najvýznamnejších osobností.
Verím, že raz sa natrvalo vráti domov.
Martina Moravcová môže byť predobrazom i prototypom Slováka 21.
storočia - moderného, vzdelaného, inteligentného, nadmieru
pracovitého, zodpovedného i zdravo sebavedomého, bez komplexov
malosti. Čím viac ľudí jej typu bude ovplyvňovať našu mladú
generáciu, tým viac sa budeme môcť v Európskej únii cítiť ako doma.
I.
DETSTVO A ŠPORTOVÉ ZAČIATKY
ZA VŠETKO MÔŽE EVA
Kúpalisko Eva je neodmysliteľnou súčasťou môjho rodného mesta
Piešťan. Keď ju v roku 1933 otvorili, patrila medzi najmodernejšie
kúpaliská v strednej Európe. Dodnes si uchovala svoju atmosféru a
osobité čaro, ktoré tam láka domácich, kúpeľných hostí aj turistov.
Celé generácie Piešťancov s ňou spájajú svoje spomienky na
najkrajšie zážitky mladosti, prvé lásky, alebo športové úspechy.
Myslím si, že nie náhodou toto kúpalisko nesie meno biblickej
pramatky všetkých žien. Meno Eva je hebrejského pôvodu a v preklade
znamená „živá“ a v prenesenom význame „Matka Života.“ Piešťanska Eva
je dnes síce staručká, ale predsa stále plná života. Je akoby
„matkou“ mnohých detí z mesta, ktoré sa v jej vode naučili plávať a
strávili v nej veľa horúcich letných dní.
...
PREŽIJEM VÔBEC?
V
piešťanskej nemocnici som sa narodila 16. januára 1976 s nízkou
pôrodnou vahou. Vážila som len 2,35 kg, a preto ma hneď po narodení
previezli na nedonosenecké oddelenie v Trenčíne a šupli do
inkubátora. V Piešťanoch takéto oddelenie nemali. Krátko po prevoze
som dostala novorodeneckú žĺtačku a silný zápal pľúc.
O
všetkom z tých čias viem len od mamy, ktorú za mnou priviezli o
štyri dni neskôr. V trenčianskej nemocnici ju čakalo nemilé
prekvapenie. Cez sklá inkubátora uvidela moje malé, tmavé, do žlta
sfarbené telíčko prešpikované infúziami. A na tvári som mala
kyslíkovú masku.
Pri pohľade na mňa sa mame podlomili kolená a vyhŕkli jej slzy.
Takto si príchod svojej dcéry na svet nepredstavovala ani v tom
najhoršom sne. Keďže moje rúčky boli veľmi tenučké, infúzie som mala
napichané cez žilky v hlave. Každých šesť hodín ma hadičkou, vedúcou
cez nos priamo do žalúdka, prikrmovali materským mliekom. Nasadili
mi silné lieky proti zápalu pľúc, ktorý ohrozoval môj krehký život.
Určite nebol na mňa pekný pohľad. Mama sa každú chvíľku chodievala
pozerať, či ešte žijem a dýcham. Cez sklo inkubátora šepkala svoje
sny a túžby. „Ak to vydržíš, drobček môj, raz určite budeš plávať
na olympiáde,“ utešovala sa, pretože vedela, že ja jej ešte nemôžem
rozumieť.
Hovorí sa, že nádej umiera posledná a len tá ostávala mojim mladým
rodičom. Môj stav sa nezlepšoval. Lieky mi nezaberali. Namiesto
priberania na váhe som iba chudla. Napokon som vážila iba 1,90 kg.
Na posilnenie imunity a výživy mi začali podávať krvnú plazmu. Zdalo
sa, že aspoň tá mi pomáhala. Vždy, keď som dostala dávku krvnej
plazmy, pribrala som jedno deko. Napriek tomu bol môj stav v
dôsledku pretrvávajúceho silného zápalu pľúc naďalej veľmi vážny, až
kritický. Otec dokonca zvažoval, kam rýchlo schovať moju detskú
výbavičku, ak by sa mama vrátila domov bezo mňa...
Môj život visel na vlásku. Neostávalo nič iné, len skúsiť silnejšiu
terapiu. Pre moje maličké srdiečko to bolo veľké riziko. Nikto si
nebol istý, či to vydržím, ale iného východiska nebolo. Otec po
porade s lekármi a so starými rodičmi nakoniec súhlasil s novou
liečbou. Utrápenej a neštastnej mame radšej o závažnosti rozhodnutia
nič nepovedali.
Našťastie, lieky začali zaberať a moje srdce naďalej bilo ako zvon.
O pár dní bolo isté, že prežijem. Vydržala som! Zápal pľúc sa zdal
byť na ústupe a mne sa podarilo vyhrať v tom najdôležitejšom boji, v
boji o vlastný život. Možno práve táto neľahká skúsenosť položila
ten najpevnejší základ mojej existencie.
Život som nedostala ľahko. Musela som oň zo všetkých síl bojovať. A
nielen ja, ale aj celá moja rodina - hlavne mama. Možno práve toto
vysvetľuje náš blízky a silný vzťah.
II. VSTUP DO
VEĽKÉHO PLÁVANIA
...
ČESKOSLOVENSKO SA TRHÁ
Koncom roka 1992 už bolo jasné, že Česká a Slovenská
federatívna republika sa rozpadne. Znamenalo to pre mňa, že od
Nového roka už nebudem tak často cestovať do stovežatej Prahy, ktorú
som poznala ako vlastnú dlaň, že na moju počesť už po umiestení na
stupni víťaziek nebudú vztyčovať československú vlajku, že za mojím
menom sa už viac neobjaví skratka TCH, že časť mojej rodiny odrazu
bude bývať v „zahraničí”, aj že z mojich doterajších reprezentačných
kolegýň sa stanú zahraničné súperky. Česko-Slovensko prestávalo
existovať a ja som cítila ľútosť.
Mala som vtedy sedemnásť rokov a všetko mi to pripadalo veľmi
zvláštne, ba až neskutočné. Prečo sme sa rozdelili? Bolo to naozaj
nevyhnutné riešenie? - pýtala som sa sama seba. Dodnes nepoznám na
túto otázku jasnú odpoveď. Nás, obyčajných občanov, sa vtedy nikto
nepýtal na názor. Všetci sme rozdelenie jednoducho museli prijať ako
fakt. V časoch, keď sa západná Európa začala zjednocovať, jej
východná časť si zvolila opačný trend.
Myslím si, že oba naše národy boli vo svete viac viditeľné a vnímané
pod názvom Československo, než sú teraz ako dve samostatné
republiky. Veľa ľudí, ktorí sú menej zdatní v zemepise - čo je
väčšina Američanov - stále často používa názov Československo, teda
meno štátu, ktorý už viac než desať rokov neexistuje. Českú
republiku dodnes mnohí nazývajú Československom. Dokonca aj na
pretekoch sa stane, že komentátor českým pretekárom zahlási, že sú z
Československa. A Slovákom zase, že sú zo Slovinska - a opačne.
„Máte milý prízvuk. Odkiaľ pochádzate?”, pýtajú sa ma neraz. Ešte aj
dnes, keď poviem, že pochádzam zo Slovenska, často vidím, že dotyčný
je zmätený a nevie, kam ma zaradiť. V mysli listuje krajinami
bývalého „východného bloku”. Aby som mu pomohla, vzápätí dodávam, že
to znamená z niekdajšieho Československa. „Ach tak,” zaznie odpoveď,
zväčša sprevádzaná zmienkami o Prahe či o Václavovi Havlovi. Nuž
musím dovysvetľovať, že ja som zo Slovenska, a že Praha a Havel sú
českými symbolmi.
Rozdelenie federálneho štátu, v ktorom som vyrastala, som vnímala
rozporuplne. Veď sme „miešaná” rodina so silnými koreňmi a
zázemím na Slovensku a s česko-slovenským zmýšľaním. A v mojich
žilách koluje česko-slovenská krv. Na druhej strane musím priznať,
že ako športovkyňa som z rozdelenia štátu do určitej miery
profitovala.
Slovensko má o polovicu menej obyvateľov ako Česko a naša športová
základňa bola preto logicky vždy menšia a skromnejšia na talenty,
než česká. Máme menej športových osobností, ale i menej osobností z
kultúrnej sféry. Pod Tatrami sa tiež rodia hviezdy a talenty
svetovej úrovne, ale možno nie tak často a nie je ich toľko, ako u
väčších národov. Tí najlepší Slováci zrejme aj preto doma akosi viac
vyčnievajú.
Na
Slovensku som získala päť titulov najúspešnejšej športovkyne roka. V
Československu by som ich určite toľko nemala. Možno by som dokonca
nezískala ani jednu takúto poctu. Verím, že aj v spoločnom štáte by
som svojimi výsledkami nadobudla status celebrity, ale „žiara” mojej
hviezdy by nebola taká silná, ako je v samostatnom Slovensku.
Dnes síce moje meno pozná aj česká verejnosť, zaujímajúca sa o
šport, ale moje postavenie športovej jednotky krajiny by
pravdepodobne zatienili úspechy českých športových hviezd, akými sú
napríklad Jan Železný, Tomáš Dvořák, Štěpánka Hilgertová, či
Kateřina Neumannová.
V
istom období ešte pred rozdelením Československa sa črtalo, že možno
odídem do Prahy. Odtiaľ aj z Bratislavy som dostala ponuky na
zaradenie do vysokoškolského strediska vrcholového športu, ale Praha
mi ponúkala výhodnejšie podmienky a chvíľami to vyzeralo, že pôjdem
tam. Napokon sa však vedenie bratislavského strediska umúdrilo, a
tak som sa stala členkou bratislavského Centra akademického športu
(CAŠ), v ktorom som zaradená dodnes. Ako členka strediska som
získala určité výhody - mesačné kalorické (po ukončení školy aj
menší plat), finančné príspevky na prípravu a materiálne
zabezpečenie. Dosť rozhodujúce pri konečnom rozhodnutí bolo to, že
do Bratislavy som mala z Piešťan oveľa bližšie ako Prahy.
Slovenskí športovci to v časoch spoločného štátu často nemali ľahké,
pretože v športe existovala určitá diskriminácia. Napríklad všetky
rozhodnutia o nomináciách sa prijímali v pražskej „centrále”
telovýchovy. A často sa stávalo, že ak dvaja športovci boli na
rovnakej úrovni, pričom jeden bol Slovák a druhý Čech - vybrali
Čecha. Z Čiech bolo do reprezentácie jednoducho bližšie. Aj v
plávaní bolo cítiť čosi podobné, ale možno nie až tak silno, ako v
mnohých iných športoch. Našťastie, plávanie je merateľný a teda
celkom objektívny šport.
Dobre si pamätám slová českého trénera Josefa Nalezeného, ktorý ma
neskôr viedol v reprezentácii. Keď som v žiackom veku začala
„vystrkovať rožky” a moja mama sa ho pýtala, čo si o mne myslí,
odvetil jej: „Darina, poviem ti jedno. Ak chceš, aby niečo dosiahla,
musí byť taká dobrá, aby jej všetci mohli akurát tak fúkať do
zadku.” Narážal tým na mnohé. Ak niekto dominuje nad konkurenciou
svojimi výsledkami, udáva tempo ostatným a je tímovou jednotkou,
nemá zbytočné nervy a nemusí ho moriť neistota pri výbere do
reprezentácie, na sústredenia, či pri nomináciách na preteky. Aj o
prídel financií na prípravu sa v tejto pozícii bojuje ľahšie. Všetko
je potom o kúsok jednoduchšie. Má to len jeden háčik - na takéto
postavenie sa najprv treba prepracovať tvrdou prácou.
Som Slovenka svojou voľbou. Nikdy som nebola nacionalistka. Človek
hrdý na svoj pôvod, národnosť a krajinu ešte nemusí byť
nacionalistom. Som pyšná na to, že som Slovenka, ale som aj hrdá na
to, že rozprávam i po česky, anglicky a rusky.
....
IV.
UDOMÁCNENIE SA V ŠPIČKE
...
TRI
SEVILLSKÉ STRIEBRA
...
Pred aj po pretekoch som z tribúny vnímala hlasné povzbudzovanie.
Nepochádzalo len od našej výpravy, ale fandila mi aj časť tribúny s
domácimi fanúškami. Vykrikovali na mňa: „Martina, we love you. You
are beautiful! You are the best!” (Martina, milujeme ťa! Si
prekrásna! Si najlepšia!) Povzbudzovali ma aj chlapci a dievčatá,
ktorí vypomáhali s organizáciou ME. Asi som im bola sympatická a
svojou snedou pokožkou som im pripadala ako jedna z nich. Po
pretekoch som musela rozdávať množstvo autogramov. Dokonca večer po
finále som v hoteli pod dverami mojej izby našla list v angličtine s
blahoželaním k úspechom a so želaním veľa šťastia do budúcnosti.
Podpísaný bol „neznámy plavec“.
Aj
do tretice som v Seville získala striebro. Do finále polohovej
dvojstovky som postúpila s prvým časom, ale víťazstvo mi nečakane
vyfúkla Ruska Oksana Veriovková. Tá sa vo finále „utrhla” a
zaplávala o tri sekundy lepší čas, ako bol jej dovtedajší osobný
rekord! Nikto ju netipoval za jednu z favoritiek. Plávala na
okrajovej dráhe a ja som jej únik zbadala prineskoro. Na druhej
strane, aj v slovenskom rekorde som len o stotinku zdolala mladučkú
Ukrajinku, vychádzajúcu polohovkársku hviezdu Janu Kločkovovú.
V
posledný deň šampionátu som absolvovala aj piatu disciplínu. „Aby
reč nestála“, prihlásila som sa na delfinársku dvojstovku. Napokon
som v nej v slovenskom rekorde skončila šiesta.
Krátko pred štartom tejto disciplíny som s prekvapením zbadala, že
najväčšia favoritka tejto disciplíny, trojnásobná olympijská víťazka
z Atlanty Írka Michelle de Bruinová-Smithová, sa namiesto záverečnej
koncentrácie na preteky promenáduje len v plavkách pri vedľajšom
bazéne. Keď som ju oslovila s otázkou, prečo sa nechystá, vyľakala
sa. Pomýlila si časový program a myslela si, že ešte má dosť času.
Na štart som ju stiahla v poslednej chvíli...
Michelle nakoniec získala prekvapujúco „len” striebro. Vlastne som
pomohla súperke, ktorá ma predstihla, ale nepripadalo mi to
zvláštne. Naši novinári si to však všimli a navrhli ma za to na
ocenenie fair play. V máji ďalšieho roka som si potom v Žiline
prevzala diplom Klubu fair play Slovenského olympijského výboru.
S
andalúzskou metropolou som sa lúčila s krásnymi spomienkami. Veď som
tam dosiahla dovtedy najlepšie výsledky v kariére. Ešte nikdy
predtým sa mi tak nedarilo. Aj neprajníkom, ktorí tvrdili, že viem
dobre zaplávať len v krátkom bazéne, som vzala vietor z plachiet.
...
V.
CHOROBA
VYČERPALA SOM UŽ MÔJ TALENT?
...
Jackie, naša „spojka” v Lufthanse, ma v lietadle usadila do
biznis-triedy, aby som si mohla cestou do Európy aspoň trochu
pospať. Na večeru som si vybrala akúsi rybu. Vyčerpaná a ubolená som
sa potom nepokojne prehadzovala na sedadle. Tlačil ma žalúdok. Keď
som vo Frankfurte vystúpila z lietadla, zatočila sa mi hlava a
prišlo mi nevoľno. Pridala som do kroku a hľadala som záchody. Sotva
som stihla otvoriť dvere na kabínke. Naplo ma a obsah môjho
roztraseného žalúdka skončil v záchodovej mise.
Keď som si umývala zuby a ruky, zo zrkadla na mňa civela bledá
nezdravo pôsobiaca tvár s vpadnutými lícami, opuchnutými očami a s
veľkými tmavými kruhmi pod nimi. Vnútorne som sa chvela a striasalo
ma. Môj úbohý obraz v zrkadle som sa snažila vylepšiť rúžom a
červeňou na líca. Odšuchtala som sa do salónika Lufthansy, kde som
si naliala kamilkový čaj a zahryzla suché keksy. Čaj mi pomohol.
Vo
Viedni na letisku ma čakala mama. Moja vycivenosť sa jej
nepozdávala. Povedala som jej, čo sa mi stalo. „Ryba na večeru mi
akosi nesadla. Zvracala som,” upokojovala som ju. Na druhý deň ráno
som hneď nasadla do rýchlika a uháňala som do Tatier na Štrbské
Pleso za tímom Mustangov na desaťdňové sústredenie.
Steve a Toni ma prišli čakať na stanicu. Keď ma tréner zbadal,
preľakol sa. Moja prepadnutá tvár, ani kostnatá postava takmer bez
svalu, sa mu nepáčili. Vysvetlila som mu, že po ceste som zvracala a
že isto sa na mojej vychudnutosti podpísala lietadlová strava, stres
a pobyt v Brazílii. „Musíš pribrať. Budeš so mnou sedávať pri stole
a napchávať sa do prasknutia,” prikázal mi Steve. Bežal do stánku
nakúpiť balíčky miešaných orieškov a suchého ovocia. „Musíš jesť
orechy, je v nich veľa tukov, aby si ľahšie pribrala.” Kúpil mi aj
balenie proteínového prášku a po každom tréningu som musela vypiť
jeden namiešaný veľký koktejl. Nikdy som proteínové nápoje nemala
rada. Bývalo mi z nich ťažko a napínalo ma na zvracanie. Odpor som
sa však snažila zakryť a po každom tréningu som poslušne vypila
proteínový koktejl. Len ma tak striasalo.
V
bazéne to so mnou bolo ešte horšie ako pred dvoma týždnami, keď som
odlietala do Brazílie. Môj pulz sa už aj pri voľnom plávaní šplhal
do vysokých hodnôt. Nevládala som a už pri rozplávaní som bola
zadýchaná, ako keby som plávala ťažkú tréningovú sériu. Častokrát
som interval ani nestihla. Cítila som sa ako troska a nikto mi
nevedel povedať prečo.
Bola som na konci so silami, ale snažila som sa nedávať to najavo.
Pokúšala som sa byť veselá, ale keď som ostala osamote, veruže som
si poplakala nad mojou bezmocnosťou. Nevedela som si môj stav a
pocity ničím vysvetliť. Uvažovala som, že možno som už stará, možno
som vyčerpala všetok môj talent, narazila som na dno a všetkým mojím
cieľom je koniec. Logika v tom chýbala, ale iné vysvetlenie som
nemala.
Nikomu som o mojich úvahách nehovorila. Nechcela som vyzerať hlúpo,
ak by sa ukázalo, že to bol len prechodný stav obyčajného vyčerpania
alebo pretrénovania. Krvné testy neukázali, že by niečo nebolo v
poriadku, ale ja som sa tak necítila a po fyzickej stránke som
vyzerala všelijako, len nie zdravo. Aj doma mi odobrali krv, ale ani
tieto výsledky nevniesli viac svetla do problému.
...
KONEČNE
DIAGNÓZA
...
Priamo z ordinácie som sa vybrala za Stevom na bazén, zvestovať mu
novinku. Hrkotajúc so škatuľkou beta-blokátorov v ruke, ako nejaká
pacientka s chorým srdcom, som vstúpila do kancelárie a vychrlila
som naňho diagnózu. Takmer sa rozžiaril, akoby som povedala, že mi
nič nie je. Odpadol mu kameň zo srdca, že môj stav nie je
zapríčinený jeho tréningovým vedením. Na moment zabudol na vážnosť
problému.
V
sekunde eufóriu vystriedala realita. Spýtal sa ma, čo s tým mienim
robiť a vyslovil niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Vyše dvadsať rokov
trpím tou istou chorobou.” Otvoril zásuvku a vybral z nej krabičku s
bielymi tabletkami. „Tu je moja štítna žľaza," povedal.
Takmer
som spadla z nôh. Ako je možné, že po celý ten čas na mne nerozoznal
príznaky ochorenia? Veď on mohol najlepšie posúdiť, čo mi bolo! Sám
prešiel podobnými príznakmi a štádiami ochorenia a mal ma pred očami
každý deň. Nešlo mi to do hlavy, ale otázky som si nechala pre seba.
Poznajúc Steva, určite by to chápal inak. Mal by pocit viny, ktorej
sa práve zbavil. Nevinila som ho z ničoho. Jeho nie, ale doktora
Davisa áno.
...
VI. NOVÝ ZAČIATOK
NÁVRAT DO BAZÉNA
Tridsiateho augusta mi v Ľubochni vybrali stehy a oficiálne ma
prepustili z liečebného ústavu domov. Jazva sa mi zvonku pekne
hojila. Keďže stále bola červená a viditeľná, musela som si obliekať
tričká s tesným výstrihom okolo krku, aby mi ju nebolo vidno.
Lekári ma upozornili na krehkosť
vnútorných stehov, u ktorých proces hojenia zvyčajne trvá dlhšie.
Preto mi neodporúčali dvíhať ťažké veci, ani namáhať krčné svalstvo.
Vstávanie z postele mi stále robilo problémy. Hlavu som si musela
pridvihovať rukou. Pri chôdzi som pôsobila trochu strnulo a hlavu
som mala neprirodzene vzpriamenú. Aj otáčavé pohyby som robila len
veľmi opatrne.
Hoci sa mi čas strávený v
nemocnici neuveriteľne vliekol, dobre som si uvedomovala, ako
zároveň aj rýchlo beží. O rok sa mala začať olympiáda v Sydney.
Všetky moje súperky sa tvrdo pripravovali, len ja som sa naďalej
povaľovala v posteli. A podľa lekárskych odporúčaní som mala ďalších
päť týždňov po operácii relaxovať a zotavovať sa. Ja som však
nemohla ďalej takto zaháľať. Musela som s tým niečo robiť.
Do bazéna som ešte nesmela, a tak
som sa rozhodla ísť aspoň do posilňovne - otestovať si kondíciu.
Nohy mi predsa neoperovali, usúdila som. Lekárom som o mojich
tréningových pokusoch radšej nepovedala. Ich odporúčania som
rešpektovala tak na polovicu.
Nasadla som na stacionárny bicykel
a nastavila som si záťaž na najnižšie číslo - jednotku. Mama išla so
mnou - dozerať na moje prvé tréningové pokusy. Tiež nasadla na
vedľajší bicykel a šliapala spoločne so mnou. Po desiatich minútach
ľahkého šliapania do pedálov na mňa náhle doľahla obrovská únava.
Nevládala som. Cítila som sa, akoby som sa bicyklovala už najmenej
dve hodiny. Nemohla som uveriť, že som šliapala len desať minút!
Mama ma z vedľajšieho bicykla hecovala: „Bože, ty si mi ale padavka!
Cesta na Evu na bicykli trvá dlhšie než to, čo si tu predviedla. Veď
ja som sa ešte ani nezačala potiť.”
Zaťala som sa. Predsa takýmto
tempom by som sa do formy navracala veky! Zmiernila som tempo a
šliapala som ďalších dvadsať minút. Potom som si ešte trištvrte
hodiny s ľahkými váhami zacvičila posilňovacie cviky na nohy. Brušné
svaly ani hornú časť tela som nezaťažovala kvôli hojacej sa rane. S
trasľavými nohami a s pokojom v duši som odišla domov. Prvý
neoficiálny tréning som mala za sebou. Cítila som sa veľmi
vyčerpaná, ale spokojná.
Tréningovú rutinu som opakovala
celý týždeň, len v stredu som si dala voľno, pretože po dvoch dňoch
cvičenia som si „vyrobila” obrovskú svalovicu v dolnej časti tela.
Sotva som sa štverala do schodov.
Vo štvrtok 2. septembra som v
Bratislave usporiadala oficiálnu tlačovku. Pred novinármi a teda aj
pred verejnosťou som sa rozhodla o dôvodoch môjho výpadku nehovoriť
a operáciu naďalej uchovať v tajnosti. Nevedela som, ako dlho mi
potrvá, kým opäť budem v kondícii a či sa vôbec dostanem do starej
formy. Nechcela som čeliť otázkam, na ktoré som sama ešte nevedela
odpovedať. Nepotrebovala som, aby mi každú chvíľu niekto volal a
pýtal sa ma, ako mi ide tréning. Vedela som, že návrat ma bude stáť
veľa síl a že si bude vyžadovať maximálnu koncentrovanosť. Nechcela
som psychickými ani fyzickými silami plytvať na nič iné, ako na
tréning. Nemala som potrebu nikomu nič vysvetľovať. Túžila som po
pokojnej príprave. Nechcela som, aby niekto spochybňoval moje právo
byť v olympijskom top tíme.
Ľuboš Souček, spoluautor tejto
knižky, ktorý niečo tušil o povahe môjho ochorenia, prišiel na
tlačovku s kopou papierov, ktoré mi strčil do ruky na preštudovanie.
Bol to poučný materiál s lekárskymi poznatkami o štítnej žľaze a o
rôznych metódach liečby, vitamínoch, aj o strave, ktorá by mi
eventuálne mala pomôcť v boji s ochorením. Snažil sa mi pomôcť a
záležalo mu na mne nielen ako na športovcovi, o ktorom môže čo-to
napísať, ale aj ako na človeku, ktorý sa zdravotne trápi.
Odtiahla som Ľuboša bokom.
Poďakovala som sa mu za jeho snahu a za všetok materiál a povedala
som mu, že ja to už nepotrebujem. Pošepla som mu: „Ja už nemám
štítnu žľazu.” Ľuboš sa na mňa nechápavo pozrel. Nenápadne som si
zhrnula rolák a odhalila som červenkastú čiaru na úpätí krku.
Vysvetlila som mu príčiny, prečo sa tak stalo a prečo som nechcela,
aby sa o tom niekto dozvedel. O operácii vedeli len moji najbližší.
Ľuboš rešpektoval moje rozhodnutie. Vedela som, že nesklame moju
dôveru.
Siedmeho septembra som odletela
naspäť do Dallasu. Zameškala som takmer dva týždne školy a mala som
čo dobiehať. Pokračovala som v cvičení na suchu. Postupne som začala
opatrne zaťažovať svaly na rukách a na chrbte. V nedeľu 12.
septembra popoludní som počas verejného plávania po prvý raz skočila
do bazéna.
Na ten hrozný pocit nikdy
nezabudnem. Cítila som sa, akoby som v živote ani nevedela plávať.
Prirodzený cit pre vodu mi v rukách chýbal. Pripadala som si ťažká a
neohrabaná. Nasadila som si plutvy a pomaličky som sa vydala na
opačný koniec bazéna. S plutvami som sa cítila ľahšia. Ľahla som si
na chrbát, kopala som nohami a s pripaženými rukami som sa pohrávala
s vodou. Po pár dĺžkach sa mi cit do rúk začal navracať. Pomaličky
som si vyskúšala kraulové aj znakové tempá. Motýliková a prsiarska
premiéra museli ešte počkať.
V pondelok popoludní, presne tri
týždne po operácii, som absolvovala môj prvý plavecký tréning. Hneď
na prvý raz som odplávala 4,3 kilometra! Dva týždne systematického
tréningu na suchu mi veľmi pomohli. Nohy som mala v celkom dobrej
kondícii. Prvé dva týždne sa moje tréningové dávky vo vode
pohybovali od štyroch do vyše piatich kilometrov za tréning, čo
predstavovalo bežnú tréningovú záťaž, akú som zvykávala absolvovať
na začiatku sezóny.
Plávala som deväťkrát v týždni.
Hoci som sa snažila zo všetkých síl, moje časy počas prvých
tréningov boli pomalé. Netlačila som však „na pílu”. Vedela som, že
každým dňom sa budem cítiť unavenejšie, ale pocitovo lepšie.
Ako športovkyňa s dlhoročnými
skúsenosťami som sa naučila načúvať signálom môjho tela. Brala som
ohľad na skutočnosť, že sa stále spamätávalo z operácie a
fyziologicky sa ešte len dostávalo do normálu. Načúvala som mu teda
a snažila som sa nič neprepísknuť a „nezataviť sa” hneď v prvých
týždňoch. Musela som byť trpezlivá.
Tak ako som predpokladala, moje
časy aj pocity sa lepšili z tréningu na tréning. Napredovala som
rýchlo. Aj tréneri sa čudovali, ako dobre znášam záťaž. Ja sama som
bola milo prekvapená mojimi pokrokmi v bazéne. Myseľ je mocná
čarodejka. Viera a pozitívne myslenie boli kľúčom k môjmu rýchleho
návratu. Čas neúprosne bežal a ja som nemala ani deň na zaháľanie.
Deväť týždňov od prvého skoku do bazéna po operácii ma čakal prvý
veľký test – preteky Svetového pohára v krátkom bazéne v New Yorku.
...
VII. ZO SLEČNY PANI MORAVCOVÁ
NEVYPYTUJTE SA MA NA SVADBU!
S Maťom sme sa poznali už päť rokov, no napriek tomu o našej
známosti preniklo na verejnosť len málo informácií. Tým, že Maťo žil
a študoval v Amerike a na Slovensko chodil veľmi málo, sa náš vzťah
darilo ako-tak uchovať v anonymite. Vyhovovalo mi to. Nechcela som,
aby sa mi v súkromnom živote a vo voľbe partnera niekto vŕtal.
S bulvárom mám už dlhšie vlastné
skúsenosti. Netúžim po zviditeľňovaní sa týmto spôsobom. Možno herci,
speváci alebo iné televízne osobnosti článkami v bulvárnych médiách
získavajú na popularite a môžu z nej vyťažiť. Mne však
medializovanie súkromia prekáža. Odoberá mi to sily, koncentráciu aj
chuť ďalej dosahovať úspechy a tým aj zotrvávať v pozornosti médií a
na očiach verejnosti.
Obávala som sa, aby sa médiá „nezmocnili”
mojej chystanej svadby. To, že sme sa rozhodli vstúpiť do manželstva
práve v máji 2001, nemalo žiadny prozaický dôvod. Naopak, dôvod bol
praktický. V máji sa Maťovi, študentovi práva, začínali školské
prázdniny a mne sa zase o pár dní začínala letná sezóna. Navyše,
mesiac máj je lásky čas s príjemným jarným počasím, čiže aj v tomto
smere vyhovoval.
Z praktického hľadiska voľba
miesta sobáša padla na Piešťany. Príprava a starosti so svadbou boli
na pleciach mojej mamy. Tá sa tomu najprv bránila a položartom nám
navrhla, či si radšej nechceme skúsiť rýchly sobáš v Las Vegas. Z
prípravy svadby mala hrôzu a ako sama povedala, radšej by
zorganizovala dvojdňové preteky pre tristo ľudí, ako moju svadbu.
Som jej prvá a jediná dcéra, takže s prípravou svadby nemala žiadne
skúsenosti. Určite by jej síce pomohli aj rôzne agentúry, ale
nechceli sme, aby sa do toho miešali cudzí ľudia. Mame však pomohli
rodinní priatelia.
Šaty so závojom som si kúpila v
Amerike, pretože som prilietala tesne pred svadbou a nemala by som
doma čas na behanie po svadobných salónoch a na zháňanie šiat, ktoré
by mi sedeli a páčili sa zároveň. Ako kritici mi pri kupovaní
poslúžili moji slovenskí reprezentační kolegovia Janka Korbašová a
Miro Machovič, ktorí sa v apríli pripravovali pod Stevovým vedením v
Dallase.
Kopu starostí sme mali počas pred
svadobného týždňa s hľadaním vhodného fraku pre môjho urasteného
ženícha, ktorému obyčajné konfekčné veľkosti nesadnú. Pošťastilo sa
nám a oblek s predĺženými rukávmi sme našli. Nohavice sa zúžili
rýchlo, ale problém nastal s košeľou. Rukávy sme museli nechať
prešiť a dĺžku nadstaviť zamatom, tak aby vytŕčal spod rukáva fraku.
S topánkami sme sa tiež vytrápili,
ale nie pre ženícha, lež pre mňa. Nemohla som nájsť pekné biele
lodičky alebo sandále, ktoré by boli dostatočne vysoké. Doma som
mala jedny pekné krémové topánky, presne také, aké by som prijala v
snehobielej farbe. Čo nie je, môže byť, zahlásil otec a o dve hodiny
prišiel so snehobielymi lodičkami... Biela sprejová farba na kožu
spravila zázraky. Pri chôdzi mi spod snehobielych šiat vytŕčali
krásne biele špičky.
Netradičnú a veľmi krásnu svadobnú
kytičku z bledoružových púčkov pivónií dopĺňali vzácne a chránené
plesnivce. Nenatrhali sme ich na žiadnych kopcoch Tatier, ale
dopestovala ich vo svojej záhradke naša aranžérka.
...
MARTINA
MORAVCOVÁ OČAMI INÝCH
Mama
DARINA MORAVCOVÁ (otec KAROL súhlasil so všetkým a povedal, že viac
netreba dodávať):
„Martina mala talent na plávanie, ale takých je veľa. Len s talentom
by nevystačila. Výnimočná sa stala svojou úžasnou sebadisciplínou.
Nikdy si nič neodpustí, pokiaľ ide o tréningy a aj my ako rodičia ju
za to musíme obdivovať.
Tvrdosť voči sebe sa v nej formovala postupne. My s manželom Karolom
sme síce súťažne plávali, ale Martinu sme do plávania nenútili. Len
sme ju tvrdo usmerňovali, keď začala súťažiť. Sama sa presviedčala,
že iba veľkým úsilím môže niečo dosiahnuť. Bola pritom síce
tvrdohlavá, ale aj prístupná debate s nami. Vždy sa nechala nejako
presvedčiť, že keď voľačo bude robiť tak a tak, vyplatí sa jej to.
Ale od určitého času nás prerástla a dnes sme ako rodičia v pozícii,
že vlastné dieťa je nám príkladom. Jej sebadisciplína je pre nás
nepochopiteľná...
...
Manžel
MARTIN VALKO, s ktorým sa Martina zosobášila v máji 2001 po vyše
päťročnej známosti:
„Asi to vyznie ako staré klišé, ale Martina je
pre mňa skutočne všetkým. Ľúbim ju z celého srdca. Naplnila môj
život nekonečnou láskou. Niekedy si pripadám ako taký
„zavislák“
na jej láske i spoločnosti. Vidno to hlavne vtedy, keď nás naše
povinnosti odlúčia a nemôžeme byť spolu denne tak ako väčšina rodin.
Každé ráno, keď ju necítim pri mojom boku a nemôžem sa jej dotknúť,
som smutný. No o to viac sa teším na deň, keď budeme zase spolu a
jej láska rozsvieti každú miestnosť.
Naučila ma vyhrávať aj tie boje, ktoré viacerí považujú za stratené.
Ukázala mi, že človek je schopný vyhrať aj ten najnevyhrateľnejší
zápas, ak sa napriek všetkým negatívam nevzdá a verí vo svoje sily.
...
VĚRA
ČAMBOROVÁ, ktorá Martinu v Piešťanoch trénovala deväť rokov do konca
roka 1994:
...
Na plávanie mala veľké prirodzené pohybové danosti. Motoricky
na tom bola výborne. Disponovala veľkým talentom, ale treba povedať,
že niektoré jej súperky boli ešte talentovanejšie. Predovšetkým
Nemka Franziska van Almsicková. Prvý raz som ju videla na
mládežníckych pretekoch v Trente v roku 1990. Mala síce o dva roky
menej ako Martina, vtedy len dvanásť, ale bola rýchlejšia ako ona.
Sledovať ju plávať bolo neuveriteľné - mala som z toho pocit, akoby
to plával delfín, nie človek. Ona a voda jednoducho patrili k sebe.
Martina až taký talent nebola, ale Franzisku prevýšila vôľou a
celkovým prístupom. Nemkina kariéra potom bola plná vzletov a pádov,
ale Martina stúpala pozvoľna a hore sa drží bez prerušenia už veľmi
dlho.
Odmala bola súťažný typ. Nejakú trému pred pretekmi určite
pociťovala, ale nebola viditeľná. Kým trénovala so mnou, ani raz som
nezažila, že by ju tréma výrazne negatívne ovplyvnila. Ako dieťa sa
mala vždy o koho psychicky oprieť, pretože na preteky chodievala s
oboma rodičmi, ktorí tam zvyčajne rozhodovali. Ale neskôr, keď sme
cestovali aj do cudziny, som sa snažila viesť ju čo najviac k
samostatnosti a k tomu, aby sa spoliehala hlavne sama na seba.
...
|
